sv. Mária Rosa Molas
Zamilovala si človeka, v ktorom vidí „samého Ježiša.“
Mária Rosa Molas, zakladateľka Sestier útechy, sa narodila v meste Reus (Tarragona) 24. marca 1815, v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok. Na druhý deň dostane pri krste mená Rosa Francisca María de los Dolores. Doma ju volajú Dolores, alebo katalánskou zdrobneninou Doloretes. Je najmladšou z piatich súrodencov. Jej rodičia, José Molas a María Vallvé, vytvorili kresťanský domov, kde sa snúbi život viery s čestnosťou a poctivou remeselnou prácou.
Detstvo a dospievanie Dolores plynie medzi domovom a školou. Najskôr v dievčenskom kolégiu, potom v Škole Don Mariana Rius y Vall-llebrera. V šestnástich rokoch pocíti volanie Boha a chce načisto zasvätiť svoj život Pánovi a úteche núdznych. Otcova záporná reakcia ju prinúti počkať.
6.januára 1841 vstúpi do Charitatívneho združenia v Reuse, kde zostane 16 rokov, teda do r.1857, keď neúnosnosť situácie v Združení ju pohne k založeniu Sestier Panny Márie útechy. María Rosa Molas sa pozerala sa skutočnosť svojej doby očami Boha. Načúvajúc hlas Boha, „začula volanie“ španielskej spoločnosti 19. storočia. Videla chorých, starých, tulákov, prostitútky, ľudí žijúcich v krajnej biede. Videla smutné a nevýrazné tváre tisícok opustených detí a mladých analfabetov. Toto všetko videla a počula vo svojom rozvíjajúcom sa rodnom meste Reus. Toto všetko sa jej hlboko dotýkalo v Tortose. No jej srdce to bez hraníc vnímalo ako volanie vzdialených národov, ako realitu ľudstva bez hraníc, času a priestoru.
Otvorí 17 domovov, medzi ktorými sú nemocnice, dobročinné ústavy, kolégiá v La Plana de Castellón y Campo de Tarragona. Pri písaní spoločných pravidiel života – Regla Común – pre svoj inštitút nevymedzila definitívne, komu je určená starostlivosť a služba sestier útechy, a pri vymenovaní tých, ktorým v tom období poskytovali pomoc, dodala: „ … a všetkým, ktorí sú odkázaní na akúkoľvek pomoc“.
- júna 1867 zomiera v Tortose, naplnená túžbou po svätosti. 11. decembra 1988 ju Ján Pavol II. vyhlásil za svätú.
Aká bola Mária Rosa? Tí, čo sa s ňou stýkali, upozorňujú na talent, ktorým ju Boh obdaril. Už ako dieťa vynikala medzi svojimi spolužiakmi usilovnosťou a nadaním. Keď bola väčšia, vyzdvihovali u nej „bystrosť“, „zrelosť“, „úsudok“, a „veľké nadanie pre riadenie“.
Napriek dobe, nie veľmi priaznivo naklonenej vzdelávaniu žien, mala solídne všeobecné vzdelanie.
V r.1825 získala diplom učiteľky na Pedagogickej škole v Tarragone. Podľa skúšok potrebných k dosiahnutiu diplomu môžeme posúdiť, čo sa naučila v škole, ale ťažko posúdime všetko to, čo sa naučila v škole života, ktorou bol rodičovský domov, spoločný život so sestrami, kontakt s trpiacimi a so žiačkami, ako aj všetko to, čo zachytila svojím pozorovacím talentom, to, čo ju naučil Boh v tichu modlitby.
Mária Rosa nie je spisovateľka. Je to žena činu, a nie pera, ale keď píše, jej prejav je zreteľný, hutný. Jasná stavba viet svedčí o priamom, rozhodnom charaktere. Vie, čo chce a bez okolkov to dáva najavo. V korešpondencii sa prejavuje ako pokojný, vyrovnaný duch, miestami veľmi silný. Okrem toho má dobrý psychologický inštinkt, zdravý úsudok, schopnosť chápať a dávať do súvislosti situácie. Nezávislé myslenie sa u nej snúbi s bystrosťou ducha. Dokáže sa podriadiť tomu, čo je lepšie a vhodnejšie a upustiť od svojho kritéria.
Vyznačuje sa vnútornou jednotou, húževnatosťou a činorodosťou. Jej konanie navonok – máme na mysli jej výchovné pôsobenie – je prirodzeným až nadprirodzeným rozvíjaním vnútorných princípov, nadprirodzených hodnôt a osobitnej charizmy. Týmto podriaďuje všetko.
Jej charakteristickou črtou je pevná vôľa, nezvyčajná integrita a sebaovládanie. Ovplyvňuje druhých a teší sa vážnosti. Jej temperament sa vyznačuje silou a zároveň nehou. Vzbudzuje úctu i dôveru. Má intuíciu, pochopenie pre druhých, je obetavá. Má veľké srdce, ktoré si zamilovalo Boha. Pre ňu je „Boh nad všetkým“. Zamilovala si človeka, v ktorom vidí „samého Ježiša“
